Žime svoj život.

Táto veta sa pre mnohých zdá samozrejmá. Poviete si, veď ho žijem, inak to ani nejde. Skutočnosť je však väčšinou iná. Žijeme život svojich rodičov, starých rodičov, detí, manželov. Sami sme sa rozhodli, že budeme napĺňať ich očakávania a požiadavky. Väčšina ľudí si to ani neuvedomuje, až keď sa stretneme na sedení a ja položím presne cielenú otázku... Zrazu sa objaví iskra v oku a tvár sa rozjasní, aha! „Áno, takto to mám!“ Myslíme si, že takto to má byť, že „sa to patrí“. Často počujem vetu: „inak budem sebecká“.

Čo je to egoizmus? Autor knihy „Buď šťastný“ Andrew Matthews napísal, že sebeckí a domýšľaví ľudia potrebujú byť v centre pozornosti, túžia po uznaní a neberú ohľad na okolie. Človek so zdravým sebavedomím si váži svoje priania, aj priania iných, pociťuje hrdosť na svoje úspechy, nepotrebuje ich roztrubovať do sveta a nehanbí sa za svoje nedostatky, pretože na nich neustále pracuje.

Aj Božích 10 prikázaní hovorí : miluj blížneho svojho ako seba samého. Ľudia za tým vidia miluj blížneho, ale kde sme my? Ak nemáme radi seba, rovnako to odplácame iným. Nemôžeme dať niečo, čo nemáme. Mamičky vravia, že ľúbia svoje deti nadovšetko, ak však potláčajú seba, svoje potreby a túžby, je to opičia láska. Následne, keď sú deti väčšie, často používajú mamy vetu „ ja som ti obetovala všetko a kde je vďaka?“. Prosili vás deti o to, aby ste im obetovali všetko? Prosili vás o to rodičia, partneri? Alebo ste to robili naozaj z lásky a nie zo zištných dôvodov? Pretože zištný dôvod je aj to, že darujeme lásku, starostlivosť, opateru, pozornosť, ale očakávame vďaku, oddanosť, vernosť a lásku. Takto to nefunguje, nie je to obchod. Ak robíme čokoľvek a robíme to preto, lebo to chceme, nasleduje len náš dobrý pocit. A tí druhí to cítia a vážia si to. Ak však vysielame signál očakávania „odmeny“, tak nám okolie nastaví zrkadlo a pochvala nikde. Prípadne príde krátke stručné a naučené ďakujem, pri ktorom nám chýba dobrý pocit .